Zloženie triedy je často vecou náhody. Nikdy si nemôžeme byť istí, že dynamiku skupiny v triede „nespestria“ deti s problémovým správaním, s poruchami učenia, zníženou vizuomotirickou koordináciou, oslabeným vnímaním, či grafomotorickými alebo rečovými problémami. To všetko zohráva dôležitú úlohu pri vytváraní atmosféry v triede vhodnej pre vyučovací proces. V školskom prostredí vzniknú mnohé spory spontánne. Reakcie detí môžu mať impulzívny charakter a učiteľ sa musí rozhodnúť v zlomku sekundy.
Postoj problémových žiakov k pravidlám
„Živé deti“ napriek tomu, že poznajú všeobecné pravidlá správania, majú veľký problém
sa v nich orientovať, pretože nie sú si isté, ktoré pravidlo, kedy a v akej situácii použiť. Nerozmýšľajú, ale konajú impulzívne. Prejavuje sa to vykrikovaním v snahe ukázať,
že niečo vedia, pričom ak si ich nevšímame, reagujú podráždene. Potreba zažiť úspech vlastná každému, je u nich silná a nekontrolovateľná. Preto je dôležité stanoviť základné pravidlá správania. Nemalo by ich byť veľa, a mali by byť umiestnené na viditeľnom mieste. Je dôležité trvať na ich dodržiavaní a trpezlivo vysvetľovať dôvody, prečo je trvanie na nich nutné.
TIP:
Komunikácia prostredníctvom kontaktného zošita s rodičom. Niekedy úsilie učiteľa nestačí
a je nevyhnutná spolupráca s rodinou. Aj rodina, ak má doma hyperaktívne dieťa – býva vyčerpaná a unavená a pocit, že niekto s nimi zdieľa problém, môže byť pre vzájomnú spoluprácu veľmi motivujúci. U detí, ktoré majú problém zapamätať si úlohy, aktivity a pokyny
je vhodným riešením zavedenie kontaktného zošita.
Kontaktný zošit je priestorom pre komunikáciu s rodičom, ale aj žiakom
Neexistujú tajnosti a dieťa je priamo súčasťou procesu. Pochvaly v zošite pôsobia povzbudzujúco. Pripomenutia sú len ubezpečením rešpektu k špecifickej potrebe žiaka. Zaznamenanie zmeny nálad je vhodné vopred prediskutovať so žiakom a brať ho ako dôvod nedokončenia úlohy na hodine, potreby venovať viac času domácej príprave, a pod.
Vizuálny kontakt
Keď vysvetľujeme učivo, dávame pokyny a trváme na zrakovom kontakte so žiakom.
Pri zadávaní pokynov pozeráme žiakovi do očí, aby sa nestratil v množstve zvukov, ktoré z prostredia triedy môžu pôsobiť rušivo. Uistíme sa, že pochopil náš výklad. Dôležitá je spätná väzba – nehovoríme veci do prázdna a nespoliehame sa na to, že všeobecný pokyn zvládne bez priameho kontaktu a priameho oslovenia.
Správne rozvrhnutie času
Dôležité úlohy žiakom zadávame v prvých 15 minútach hodiny, pretože sústavné zaťažovanie pozornosti ich unavuje.
Rozptýli ich pohyb spolužiaka, šuchot papiera, zvuk píšuceho pera, prípadne hlasy pod oknom triedy. Pri týchto žiakoch využívame učenie nárazového typu – podstatné informácie striedame s uvoľňovacími cvikmi. Okrem náročnejších úloh, zaraďujeme aj úlohy na úrovni, ktorú sú schopní vzhľadom k veku, intelektu a poruchám učenia zvládnuť tak, aby zažili pocit úspechu. Pri čítaní sa neponáhľame, vraciame sa k elementárnemu čítaniu primeraným spôsobom tak, aby si to ani neuvedomovali, pričom dbáme na dôsledne a správne prečítané slová a na správne viazanie slov. Spätne hodnotíme úspech vo vzťahu k možnostiam žiaka.
Skúšanie a hodnotenie vzhľadom na možnosti žiaka
Pri slovnom hodnotení sa snažíme hodnotiť vzhľadom na jeho možnosti, nie vzhľadom
na normu. Prihliadame na vynaložené úsilie, chválime nielen výsledok, ale aj námahu, pričom využívame orientáciu na úspech.
Pri hodnotení využívame plán pozitívneho posilňovania – zaznamenávame nielen zlé,
ale aj dobré a čiastkové správanie. Pri správaní po ktorom nasleduje odmena, je väčšia pravdepodobnosť, že sa bude opakovať. Na začiatku potreba motivovať vonkajšou odmenou je dôležitá. Po upevnení spolupracujúceho správania, nahradí vonkajšiu motiváciu vnútorná.
Je nutné myslieť na to, že pri skúšaní potrebuje hyperaktívne alebo hypoaktívne dieťa dvojnásobný čas. Pred skúšaním, ale aj počas neho si vždy overujeme, či žiak správne pochopil zadanú otázku.
Čo s výbuchom zlosti?
Učiteľ je sledovaným vzorom v správaní a postojoch žiaka. Afekt a zlosť žiaka sa zvyšuje
pri každej väčšej záťaži (pri práci na úlohách, na posledných vyučovacích hodinách, atď.).
Základným pravidlom, ktoré sa musíme snažiť využívať je, nevstupovať v afekte dieťaťa do riešenia konfliktu s ním.
Každá prudkosť by mala byť zmiernená, preto reagujeme ticho a pokojne. Riešenie situácie
v afekte dieťaťa zvyšuje pravdepodobnosť jeho výbuchu. Tomu sa dá predísť aj tým, že posilňujeme aktívnu činnosť – ak sa žiak kníše na stoličke a vrtí, je to signál, že je pod vnútorným tlakom. Preto využijeme túto hyperaktivitu a požiadame ho, aby zotrel tabuľu, pošleme ho poliať kvety, utrieť prach, a pod. Snažíme sa rozpoznávať varovné signály skôr, než vybuchnú v plnej sile. V záchvate zlosti nedohovárame. Dobré je upevňovanie vhodných stereotypov správania. Za pozitívnou reakciou by mala nasledovať pochvala. Výbuchu zlosti sa snažíme vyhnúť tak, že odvrátime jeho pozornosť. Prípadný výbuch zlosti by sme mali nechať doznieť a dieťa dodatočne netrestáme, a ani ho neodmietame. K záchvatu zlosti
sa správame ako k nedopatreniu a umožníme mu ústup tým, že mu pomôžeme pochopiť a vyriešiť situáciu.